Dnes som prvý krát za svoj dospelý život plakal

Ahojte, myslím že som oficiálne zlomený.

Nedávno mi zomreli relatívne tragicky dvaja starí rodičia + som nespravil veľmi veľmi dôležitú skúšku (ktorú opakujem posledným pokusom tento utorok), z tohto všetkého som si myslel že som trafil svoje dno no nebol som pripravený že môžem klesnúť ešte hlbšie a dnes som sa celú noc rozchádzal s dlhodobou priateľkou (vďaka nej som v krajine v ktorej som, mám relatívne prestížne štúdium a prácu ktorú mám pretože okrem rodiny som viacmenej nemal inej emocionálnej opory ako nej, úprimne si myslím že bez nej v živote by sa mi to nepodarilo). Mám 24 a úprimne si nepämatám kedy by som úprimne plakal od zhruba 6 rokov. Zhruba 3 hodiny sme po konverzácii ležali na posteli, držali sa za ruku a hlavne ja som proste reval až sa miestami dusil.

Povedala mi že ma prestala ma milovať ako partnera, no nechcela ma stratiť zo svojho života takže chcela ostať "soulmate" no skôr ako kamarátka a ja viem že v takomto stave neviem byť v jej živote keďže moje city stále trvajú. Viacmenej som si bol istý že bola ta pravá, mali sme od leta spolu začať bývať už nastálo a zásnubný prsteň bol vo výrobe, o ňom som jej ani nepovedal.

Čisto racionálne viem, že svet nekončí že slnko zajtre opäť výjde a o X rokov si na to snáď nie trpko nostalgicky zaspomínam. No nateraz mám pocit že sa mi všetko rúca a ja neviem nájsť východiska. Viem že všetko môže byť tisíckrát horšie, môžem fetovať, môžem byť na ulici a asi oproti problémom iných je tento relatívne triviálny, no pre mňa osobne je to zatiaľ najhorší mentálny stav za celý môj život. Ten stav bol veľmi zlý posledných pár týždňov no táto noc ma dorazila.

Určite sa nezačnem opíjať alebo si ubližovať ani nič také, vlastne sa musím učiť no uvedomil som si ako toto pÍšem cez slzy že som sa dostal do pasce. Viem že to všetko čo som napísal je bežná časť ľudského života, že každý z nás zažije niečo také niekoľkokrát za život. Mám chuť ísť proste spať a mesiac sa nezobudiť. Viem že všetko asi určite preháňam no píšem presne to čo cítim a neviem sa presvedčiť o opaku.

V utorok ma čaká posledný pokus tej veľmi dôležitej skúšky a mám momentálne pocit že neviem absolútne o ničom uvažovať alebo hovoriť, proste tá časť zo mňa, ktorá mi v tomto práveže pomáhala a umožnovala mi zvládať obrovské tlaky práve zomrela. Cítim sa byť momentálne úplne stratený v postupe čo ďalej. Ak budem pri zmysloch, ozvem sa ešte ako som v utorok dopadol.

Viacmenej some sa terapeuticky potreboval vypísať no za všetky múdre slová vám úprimne zo srdca ďakujem